Rukopis+

Môže nejakého Čecha, Maďara, alebo dobre, tak Francúza, zaujímať svet za drevenou bránou pri spadnutom dome, v hlinenej pivnici? Ako si tam ľudia stoja vo dverách a všeličo hovoria, ako v ketrecoch trtkajú zajace a po nociach na sene z nášho domu Hamrštílu sa milujú mačky na voňavej ďatelinke a lucernách, čo voňajú tak, až svietia, o svätojánskych muškách, ich lampičkách a modrých maľovaných vajkách vo vtáčích hniezdach, môže toto všetko zaujímať napríklad dievča vezúce sa v grenobelskej električke? V Avignone, v Rimini v kaviarni? To, že bol raz jeden aj Jano, alebo Mišo, Mišo Barčík, ktorého rozfukuje izraelská púšť, a ako sa tešil, že zarobí na dôchodok a vráti sa sem k nám, kde je zem z váz, pod nohami maľovaná dlážka, pod domami víno, že budeme stáť na dvore u Jana a mudrovať o domine, riňáku a vlašáku, zotierať čiarky zo steny, merať užovky, ovoniavať gacky z lesa, kde budú vernisáže výstav starých vinohradníckych kĺčov a samorastov, kde na humne chytíš bažanta na polievku a pečieš kysnuté trnkové koláče, kde teta Marína deväťdesiatročná fúka na harmonike, kde sme všetci zakreslení na džbánkoch ako na mape, z hliny sme, z kruhu von aj dnu, lebo je len jedno, dnu... Ako docieliť, aby sa výpoveď trlinská, vinosadská alebo kučišdorfská stala výpoveďou americkou, napísať, že idúc raz po NY, uprdla sa veľká černoška, čo tam spala na vetračke pred obchodným domom? Alebo že som vo výklade videla tigrí kožuch kedysi dávno, a ten sa leskol, akoby bol tepaný z nejakého kovu, a na paténach v židovských newyorských zlatníctvach boli prstene, že som sa rozrevala, v Amerike však bola aj jedna Ludvika, nejedna Ludvička v Amerike bola, a potom, jeden Alexin, drevorubač, a tí mali dvanásť detí, a bol Jano, ktorému zomrel tato veľmi dávno, odfáral do zeme skôr ako Vincent, lebo robil v bani a bol veľmi unavený, a každý niečo povedal, zo slov tu postavili babyloónskú vežu, šikmú, keď sa napiješ vína, ako tá v Pise, zabudli si tu slová a vety, ktoré zbieram po uliciach ako pierka...

Ako pierka.

Ale inak, cez týždeň sedávam v knižnici. Rada sedím vždy za tým istým stolom, väčšinou mi to vyjde, no niekedy treba požičiavať knižky pri inom, a vtedy nie. Inak som tu hlavne kvôli besedám. Teta spisovateľka sa pýta svojich kolegov. Už dávno sa nepýta, čo by sa v skutočnosti pýtať chcela. Pýta sa, čo chce svet. A zavše škaredo v duchu kľaje. Prežrala sa kaše, máva záchvaty. Vlastnú doma varí, cudzie koštuje, zavše jej ich lejú v robote rovno na pupok ako v inej rozprávke. Vstávam o štvrtej, čítam si, nepíšem, šmíruje na sociálnej sieti, všetci všetko komentujú, vyjadrujú sa, samá chmuľovina to tam je, ľudová demokracia prispôsobená ľudu, všade,  a potom čítam všetky noviny. Akoby som cestovala vlakom.

Keď píšeš, alebo komponuješ, ale môžeš robiť hocičo, musíš rytmus niečím narušiť! Rytmus, ale aj riťmus, nie je len opakovanie, ale aj zmena, metrum, vrastanie do poriadku, aby nás potom mohlo niečo prekvapiť, zavše aj dva či tri prekrývajúce sa rytmy, rytmicky sa strieda ľudské a prírodné… Koľko tých poriadkov je! Hodiny, dni, týždne, jar, leto, jeseň, zima. Ale ľudský život potrebuje iné metrum, rok je chvíľa alebo nekonečno, nič… detstvo je dlhé a každý ho stratí, poriadok, ktorý neskôr pozorujeme na vlastných deťoch so slabou, hoci účasťou, niektorí, ba všetci, zväčša dodrbeme. Samý rmut!

Život je statický, akokoľvek sa človek myká. Okrem tradične „stabilizujúcej funkcie“, usmievam sa, plánu prostredia – dom a jeho najbližšie okolie – človek má tendenciu ho zveľaďovať, zvláčať rárohy, meniť ich za nové, ťahať nábytok sem a tam a jednému prikladať väčšiu dôležitosť ako inému, rulovať koberce, rozprestierať, česať na nich strapce – sa na takejto podobe života podieľajú trsy a mačiny – motívy dynamické, až hybné, hlad, smäd, ojoj, o smäde tu v Modre by sa dalo hovoriť aj povedať všeličo, o otcovom tiež, aj o autorkinom čosi viem, potreba spánku, šatstva, kultúrneho vyžitia a s nimi spojené nevyhnutné úkony. Ich energia sa však opotrebúva a neutralizuje pravidelným opakovaním. Všetko to mrvenie a chvenie zapĺňa plochy aj plôšky mojich textov ako ornamenty tie koberce. Odrazu rozprávač povie slovo Raz. Opakujúce sa deje a činnosti sa dejú a opakujú dovtedy iba na pozadí. Odrazu príde Raz, neopakuje sa a je len Raz a to Raz je dôležité... lebo je len Raz. Vtedy sa rám obrazu presúva do centra diania, to, čo sa opakuje, získava akúsi novú dôležitosť práve tým jediným razom, prestáva existovať, získava prvoradú dôležitosť.

Text sa väčšinou rodí z mojej prirodzenej sympatie k melodickým tendenciám ako takým, k vokálnemu štýlu a konvenčnému jazyku, ktorý obdivujem. Sympatia ma vedie cestou tradície, ktorá je považovaná za celkom stratenú, pozornosť je nateraz obrátená k prehovorom ľudí okolo mňa, zavše neživých tiel, ktoré z historického hľadiska nepredstavujú žiadnu tradíciu, ale zodpovedajú nejakej nevšeobecnej potrebe, to tá vo mne volá po tradícii, avšak na Slovensku má tradícia vo všeobecne uznávanom  prevedení pornografické črty! V Maďarsku je vraj kopcom všetko čo nie je jama. Na Slovensku plagiátom, čo nie je tradícia. 

Tá chudera však nie je žiadne svedectvo o minulosti, ani nemusí chodiť v ručníku, naopak, pristane jej latex aj goratex.

Veronkina nekonečná hra s čitateľom, o chvíľu sme doma, bolia vás nohy? Hijó, ideme navštíviť príbuzných! Už vidíme v diaľke stopy po živote. Možno nájsť aj vlastné. Jemné mrvenie písmen ako mravcov, dátumy, výkričníky, čiarky, čiarky, bodky, akoby sa chvíľami ani nechcelo písať, čo mu diktuje neľútostné odhodlanie. Jazyka sa teta nebojí, je s ním v dôvernom vzťahu, tuším až rodina, príde si to na ňu, kedy chce, teší sa, alebo sa aj neteší, v oboch prípadoch koná vo vlastnom záujme.

Aha, noví príbuzní, díva sa tento svet na votrelcov a návštevu s darmi vypšiká pred dvere, že na vás, miláčikovia, tu nie je nik zvedavý, žiadne kvóty, šibenice máme pre nás a naše dietky. Takto by sa mohlo začať v pravom slova zmysle plienenie sveta, vášho aj nášho, inak, ľudia sú celkom fasa, chytajú sa na všelijaké nihilistické fóriky. Som apolitická autorka. A politici sa očividne kníh neboja! Taký je sokáš, žijeme v Európe, ani von, ani dnu, aj von je dnu a dnu je von.

Knihe velí autor! Prečo by z času na čas nevelil aj nejakému čitateľovi. Čitateľov pozná, pracuje predsa v knižnici. Podľa istého názoru sa nepatrí vravieť žargónom ani argotom ako takými, jedine, že by si to vyslovene vyžiadala situácia. Nájdu sa aj také a onaké. Situácie. Pani osobne to spochybňuje.

Koľko dlhých a bezútešných dní musíme stráviť s našimi hrdinami... Lepší opis nedám. Žiadne vedľajšie úmysly, iba drobnosti a láska, žiadna majestátnosť civilizovaného človeka. Dno. Jazyk som si privlastnila. Som kráľovná, ale z času na čas sa stávam jednou z postáv, nosím Františkov roľnícky kabát a nad hlavou kŕdle vtáčikov. Také sa mi stáva často vo všetkých knihách. Hovorím aj horím otvorene, nemám čo stratiť, teda, naša generácia stratila dosť, vlastne takmer všetko, a nájde iba ten, kto nehľadá.

V dlhodobej perspektíve sme všetci odsúdení na prehru, Boh sa nehrá, ale ani nemazná, v krátkodobej sme prišli o dosť, ostala iba láska, zvedavosť a akýsi strach. Mať guráž znamená žiť. Žijem a pozerám sa, podávam o svete správu, ťahám tých svojich chudákov za nos, detaily zhromažďujem, všetko, čo vidím, navláčim celé zberné suroviny, stiahnem aj Frančiša za nohu z Fugelky, a ako tu tak stojím nad tou hŕbou navláčených svetíčkov, ktoré spočívajú v jednej dosť zvláštnej mase, spolu, neoddeliteľne, pripravené často o zmysel, funkčnosť, nadobúdajúce novú jedinečnosť, napríklad staré dubovské obydlia vytrhnuté zo svojho priestoru, štruktúry vyvrhnuté na papier ako nejaké hnusné zvratky, táto kopa by mohla pôsobiť dosť nechutne, ohavné zvratky sveta, kus sveta vytrhnutý zo štruktúry.

Veronka vstúpi so svojím hrdinom do krčmy, okamžite zapadne, asimiluje, je jasné, že je domáca, naša, nie cudzia. Používa dokonalé mimikry. Scvrkne sa, rozpadne, znova sa pozliepa, nalieva sa vínom, ktoré tu tiež nie je, čo akože bývalo a je, tyká si s čudákmi, troskami, milo sa usmieva a hlasno grgá na pozdrav. Toto by mohol byť zemský ráj to na pohled, na prvý pohľad… Slovák, alebo aj ty, alebo aj ja, plný dobrých úmyslov, po svojom, pravdaže, pijavica prisatá na telo, ale koho a čoho, nikoho, lebo veď čo ak tam nik nie je, Slovák, kresťan, západoslovenský prízvuk, zúfalé návyky, celej k ničemu, budižkničemu…

Svet je hore nohami, nezostáva iné, ako strieľať si z neho aj zo seba. Teraz, teraz, práve teraz, politika sa stáva literatúrou momentu. Jej nositeľmi sú chudáci. Všetci sme tu chudáci. Čo bolo kedysi hore, je teraz dolu. Všetko hore nohami, nehovorím? A ľudu je to egal! Všetci tu dúfajú v dajaký zázrak. Dejiny píšu víťazi. V našom prípade ľud. Istá je len smrť! Srať na to!

Dokázala som zachytiť podstatu? Sadli vety? Naživo podstata nesedí. Verklík hrá ďalej, teraz ste obecenstvo vy, útechou je, že aj vaše miesto, vaša vlasť je hocikedy ničota, ale odrazu stojí pred vami autorka, ktorá sa narodila v rovnakých časoch ako vy alebo vy, rovesníčka, a ktorá nie je nikde, nedospela nikam, nie je, alebo je, ale nevie načo. Nato, aby sa vedelo! Už neviem, čo som chcela povedať!

Opakovanie melodického alebo rytmického motívu alebo frázy. Opakujúca sa figúra môže byť v skladbe rozvíjaná zmenou harmónie alebo tóniny. Špeciálnym druhom ostinata je riff. Opakujúca sa postupnosť akordov, často hranou nejakou hudobnou sekciou, alebo aj samostatným sólovým nástrojom, ktorá základ alebo sprievod celej skladby. Veľmi jednoduchá, trebárs chytľavá rytmická figúra, ale aj zložité, na viacerých riffoch založené variácie, ktoré sú samy riffom. Zapamätateľná hudobná fráza. Niektorí spisovatelia stotožňujú riff s hudobným nápadom celej skladby.

Cyklicky meniť amplitúdu hraného tónu, začleniť glissando, pozor, šmýka sa.

Dá sa to čítať? Ak obnažovanie neberieme ako výpočet slov a faktov, ale ako čosi, čo musí byť vyslovené, aby zostalo v hre niečo iné. A ak to všetko dnes cítime ako to, čo je za nami, a pred nami by malo byť všetko nedotknuté, toto je povedzme popis rozvírenej vody za loďou, no ide nám o tú nedotknutú vodu pred loďou, že?

Môj text sa skrátka väčšinou narodí sa zo slov, pri práci na poli, v záhrade v zeline, vo vinohrade, aj v kukurici, v šume kukuričného šúpolia, žltých klasov klaňajúcich sa zemi, vo vetre obchádza polia, približuje sa k domom, k ľudským obydliam a dvorom, čupne si pod schody v paneláku, býva za spoločnými dverami do pivnice, je neviditeľné, no počuť ho celkom zreteľne niekde medzi slovami, v kuloároch hrdla, hlasiviek, za jazykom, na konci vety spolu s prízvukom ako  zizinike zizinike, jemné zaodŕhanie…

Predstavujem si, že čitateľ si predstaví, kde mám v tejto chvíli granáty, ostré granáty, výstroj by mal byť súčasťou napätia textu. Aké je to napísané všetko inakšie, normálne. Počas písania sa mi zdá, že sa niečomu venujem málo a niečomu príliš veľa. Pristihla som sa, že teraz často niektoré drobnosti hovorím, ale nie tak, ako sa stali, používam svoju, zredigovanú napísanú formu. Ale čo sa vlastne stalo a kde? Cítim kontinuitu medzi tým, čo sa povie napíše, chcem sem vniesť iný hlas...

– Kto to za mňa trpí?

– Ten, za koho trpím!