Nusle

Miloval ženy a v milovaní žien videl zmysel života. Niekedy ženy nenávidel a vtedy miloval alkohol a v milovaní alkoholu videl zmysel života tiež. Ale najviac miloval, keď pod vplyvom milovaného alkoholu miloval ženy. Aj práve teraz, sedí v krčme a díva sa na všetky krásne ženy sveta. Lebo všetky sú krásne. Aha, tam je jedna! Vypije to na ex a ide za ňou. A ďalej rozpráva už iba on. „Hrdina“.

Sex, drogy a alkohol

Volá sa Laura a paradoxom je, že má rovnaké meno ako moja súčasná frajerka. Priateľka. Vlastne snúbenica. Keď žene kúpite prsteň a kľaknete si pred ňou na kolená, ihneď si myslí, že si ju nebodaj chcete vziať. A najlepšie čím skôr. Sú to vypočítavé svine! Tie ženy. Povedal som si, že tejto už nebudem sľubovať nič. Žiadne: „Som tu pre teba. Budem ťa milovať aspoň navždy.“ Na toto sa ja môžem vysrať! Jasné, že to nedodržím…

Je krásna. Ako sa usmieva. Má taký srdečný úsmev. A veľké pery zvýraznené jemným červeným rúžom. A veľké hnedé oči, dlhé mihalnice. A hnedé zvlnené vlasy. Prsia má tak akurát. Nemám rád príliš veľké. Vidím ju cez cigaretový dym. V slabom žltom svetle. Je proste nádherná.

Aby som to uviedol na pravú mieru, ten prvý, čo ju zbadal, to bol môj kamarát. Dano. Bol dosť opitý, aby sa prihovoril. Ja ešte nie. Kopol som do seba pivo. Potom druhé. A potom to prišlo. Danovi to trvalo dlho. Zasa im hovoril kecy o živote… Bez môjho (božieho) zásahu by ich odohnal z baru. Som si istý.

„Čaute, ja som ten frajer, čo exne polliter za menej ako pol minúty! Chcete vidieť? Poďte si zahrať stolný futbal!“

A v tej chvíli sa zdvihla Laura.

„Ja idem,“ povedala – milo, krásne, nežne. Vtedy som sa do nej zbláznil! Až neskôr som zistil, že z tých troch báb, čo sa presunuli k nášmu stolu a nechali si platiť drinky, sa Danovi páčila práve tá moja. Ale bol férový. Celý večer som ju balil ja, takže mi ju nechal.

Laura je študentka biochémie. Bude z nej vedkyňa. Takú babu som vždy chcel! O literatúre vedela prd, ale za ten úsmev a za to, čo vedela o kope iných vecí, som jej to predsa musel odpustiť. Ja som jej vravel niečo o písaní a z nej vyliezlo, že ešte maľuje a hrá na nejaký dychový nástroj…nejaká trúbka, čo sa volá priečna flauta. A že je v tom celkom dobrá. Že vie, ako používať svoje krásne sýte pery.

Rozprávali sme sa tam takto v pätici. Raz jeden s jednou. Raz druhý s druhou. Až nás to v tom bare prestalo baviť. Vypadli sme a šli inam. Jedna z báb odišla domov. Zostala moja, Laura, a tá druhá, s červenými vlasmi, ktorá sa bavila s Danom. Poznali dobrý podnik – Bukowski – ako ten spisovateľ. Tak sme šli tam. Bol to obyčajný bar, celkom pekný, ale na mňa trochu drahý, a drinky tam mali pomenované podľa spisovateľov. Svetový Márquez, ktorého si chcem ešte len prečítať; slovenský Sloboda – toho milujem, lebo v Rozume s ľahkosťou opisuje scénu, ako svoju ženu kmáše za vlasy; a ešte nejaký ďalší… Joyce. Tiež určite super chlap. Hemingway niekde písal, že keď sa už ožratý Joyce v bare nevládal mlátiť, zamával naňho, aby ho vystriedal.

Bol som v rozšafnej nálade, mal som pri sebe veľa peňazí a v tú noc ich tam aj veľa nechal. Stálo mi to za to! Večer bol skvelý, mesto bolo skvelé, baby boli úžasné, a tak som ich všetkých pozval na tie spisovateľské drinky a objednal ich asi sedem – od každého jeden. Kúpili sme si aj krabičku červených marlboriek a veľa sme fajčili. Tá moja nefajčila, ale páčilo sa jej, ako fajčím ja. Ako vyzerám s cigaretou. Pozerala na mňa ako na svätý obrázok – to mi hovoril Dano. Bola to žena presne pre mňa. Alebo ani nie. Bola to druhá Laura, druhá v mojom živote, a ja som v tú chvíľu – celú noc a niekoľko nasledujúcich dní – totálne zabudol, že tá prvá Laura v mojom živote ešte stále je. Niekde tam trčí.

Záverečná doľahla aj na tento bar. Bol to nejaký mor nočného mesta, že sa človek nemôže ožierať do nasledujúcej noci. Nasralo ma to, ale to bolo jedno. Vypili sme jednu fľašu vína, ďalšiu kúpili na cestu a šli sme sa pozrieť na Dunaj – ako sa duna za dunou valí. Rieky sú pekné, mám ich rád. Ako vlaky, dážď, dym z cigarety. Je na tom niečo romantické. A ja som veľký romantik.

Druhá baba, Linda, tá Danova (ale popravde mu to s ňou veľmi nešlo), začala byť unavená. Napadlo mi, že ju vezmem na chrbát. Vyskočila a ja som sa zjebal na zem. Ona si našťastie odrela iba kolená. A iba trochu. Ja som sa odrel celý. Na rukách som mal stigmy ako Ježíš Kristus a na nohách rany ako alkoholik. No ani za svet neviem, kde sa do pekla podela všetka krv!

Linda odišla. Mal som pocit, že keď tá moja zostáva, že som to vyhral. Tak som ju jednoducho pritlačil k zábradliu na móle nad Dunajom a bozkával som ju. Divoko! Vášnivo! Mala úžasný aromatický dych – alkohol a trochu cigaretového dymu, ktoréhosa nadýchala za celý večer v baroch. Ten dych milujem! Všetky opité ženy vo všetkých krčmách na svete majú presne taký. Bolo to teda dokonalé a ja som sa ešte odvážil (skôr než odvaha v tom hralo rolu vysoké promile) prisaťsa jej ku krku a spraviť jej poriadny krvavý cucflek. Teraz bola označená. Bola moja.

Zvyšok neskorej noci a skorého rána som ju stále držal za ruku. Tancoval som s ňou na Hviezdoslavovom námestí (kde sa na nás dosť zabávala ochranka amerického veľvyslanectva – kokoti!) a vnucoval som jej ďalšie a ďalšie bozky.

Dana sme vláčili za sebou. Zastavoval, zamýšľal sa, bol ožratý ako delo a vtedy máva vždy filozofickú náladu. Púšťali sme si nahlas Cigary idú do neba od Joža Ráža a moja Laura, nie až tak strašne podgurážená, sa iba smiala a tolerovala mi ľahké násilnícke sklony z lásky.

V ten istý deň, keď potom odišla, sme sa ešte nechceli rozlúčiť so životom. No bolo to vopred prehraté. Ocitli sme sa na Námestí slobody, minulom Gottwaldovom námestí, ktoré voláme jednoducho Gotko. So slobodou to tam nič nemá. Oproti straší Úrad vlády a policajti tam robia poriadok s drogami a chľastom. No a boli sme tam a Danovi napadlo, že vylezie na fontánu v nejakom brutálne funkcionalistickom štýle. Chodil po nej, balansoval (po toľkom ťahaní sa mestom trochu vytriezvel), až to upútalo pozornosť nejakých mestskáčov.

„Zlez odtiaľ!“ zarevali naňho a Dano zliezol.

Kráčali sme až ku Kapucínskemu kostolu. Tu sa môj spoločník oduševnene vrhol na kolená a modlil sa tvárou k zemi ako k nejakému Alah-agbarovi, či ako sa to volá. Starenka so stareckou palicou, čo šla okolo, pri mne zastala – ja som stál obďaleč a strašne som sa rehotal – a sklamane sa pýta: „On to nemyslí vážne, že?“

„Je opitý. Ospravedlňujem sa za ňho… Za iných okolností má k takýmto veciam úctu…“ A starenka iba odišla trieskajúc palicou o dlaždice.

„Dano, kurva, poďme! Všetkým je z teba na grc!“

A šli sme.

Cítili sme, že nám dochádzajú sily. Že to chce buď ďalšiu fľašu vína, alebo poriadny spánok. Schádzali sme z nejakého kopca, zničení a v depke. A natrafili sme na ostrekovač. Ako Don Chujot na veterné mlyny, alebo na niečo iné. Odrazu mi totálne preplo. Napadlo mi, že si tam hodím rannú sprchu. Zmokol som ako nadržaná kurva. A bola mi fakt zima!

Posledné, na čo si pamätám: Sedíme na nejakých starodávnych schodoch, chytáme ranné slnko, ktoré ale vôbec nehreje, a fajčíme cigarety. Jednu za druhou. Z tej noci, kedy som spoznal svoju novú (životnú) lásku, mi zostalo telefónne číslo vo vybitom mobile a poriadna opica na niekoľko ďalších dní.

Bolesť, krik a plač

Sedela mi na posteli. Plakala. Zakrývala si tvár a oči, ktoré boli teraz viac červené ako modré. Jej oči sa mi vždy páčili. Ani tá modrá nebola obyčajná modrá. Bola ako obloha po daždi, keď je ešte zamračené. Alebo niečo podobné…

Celé posteľné povlečenie som mal slané a vlhké. Bol som ticho, sedel som pri nej, a keď začala vzlykať, pohladil som ju po chrbte. Neviem, či mi to bolo naozaj ľúto, alebo či som sa jej iba chcel čo najskôr zbaviť.

„Ja viem, ja viem. Prepáč mi to. Ani ja netuším, čo mám robiť. Aj mňa to strašne mrzí…“ hovoril som takéto somariny. Úplné sprostosti, ktoré pri rozchode po takmer troch rokoch nechce počuť nijaká žena na svete. A všetko som uzavrel tou najnechutnejšou vetou vôbec: „Nechcel som ti ublížiť, ale neviem rozkázať svojim citom.“ Hnusné klišé. Načo som tam jebal nejaké city?! Trojročný vzťah nemá s citmi nič spoločné, to mi verte. Už nie sú pri sexe a ani pri ničom inom.

Nepovedal som jej priamo, že milujem niekoho iného, iba že chcem čas, slobodu, že aj tak odchádzam a neviem, čo bude ďalej. (Sloboda – to je niečo, čo zamieňam za slovo samota, a preto robím furt tie isté chyby.) Ešte chvíľu som sa vyhováral a pokojný plač sa u nej striedal s hysterickým.

Začala hovoriť ona. O tom, ako mi všetko dala. Ako sa pre mňa všetkého vzdala. Priateľov, viery, panenstva… Že mi obetovala toľko rokov života a že to bol pre ňu krásny čas. Blbosti. Nič to so mnou nerobilo, tak prišla s mojou najobľúbenejšou témou. Vymenovávala všetko, čo som jej kedy nasľuboval. Kurva, to boli veci, ktoré si nepamätám ani ja sám! Napríklad, že som si ju chcel zobrať za ženu, že som ju chcel vyslobodiť zo zlého prostredia, lebo jej rodičia sú hnusní tyrani, a bývať s ňou v nejakom malom podnájme, že sme mali spolu študovať na výške. Že ju nikdy neopustím. A tak ďalej…

Pozrite si Zločiny a poklesky od Woodyho Allena. Chlapík si tam objedná smrť milenky, lebo sa jej nevie zbaviť. Tiež jej kadečo nasľuboval, lebo muži, do riti, z lásky a veľkej vášne sľubujú hovadiny. Veci, ktoré nevedia splniť a nikto ich nikdy nesplní! Môj prípad bol trochu iný ako ten vo filme. On sa tej ženy zbavil, lebo si chcel zachovať stabilný život – bol to koniec koncov starý úspešný chlap, ženatý nejakých dvadsať päť rokov – a ja som sa zbavil tej, s ktorou sme sa mali každú chvíľu brať, ktorá predstavovala práve ten pokojný (hnusný), usporiadaný život. Už som to proste nevedel vydržať. Navyše, zabíjalo to moju umeleckú kreativitu!

Keď mi na záver povedala, že bezo mňa nemôže žiť a neručí za to, že si neublíži, mal som dosť. Tiež som si trochu poplakal, ale bolo to skôr v zmysle: Keby sa táto situácia nikdy nebola stala. A situáciou myslím, že mi nejaké dievča sedí a narieka v posteli. Nejak sa to ešte preťahovalo, nechce sa mi viac hovoriť, ale záver je, že som ju odviezol domov a viac sa s ňou nestýkal.

Zato s tou novou Laurou som sa začal pravidelne stretávať. Na druhý alebo tretí deň od toho večera som jej napísal a ona mi odpísala. Šli sme von. Nepil som. Ocenila to. Vraj by ma za ten cucflek najradšej zabila, ale že som jej dosť sympatický či čo.

Končilo sa leto a my sme sa rozhodli, že to spolu skúsime. Chvíľu v Bratislave a potom tam, ďaleko v Prahe, kde sme mali obaja nastúpiť na školu. Bol to akýsi pekný životný zázrak.

Moja ex má sex

Prvý raz som si vzal Lauru do bytu – do malého podnájmu, kde to páchlo po nejakom chemickom lepidle, čo držalo Ikea nábytok pokope. Navliekol som na kľučku ponožku, aby dal spolubývajúci pokoj, a tešil sa, ako si ju zvalím do postele a všetko to pôjde…

Vyzliekala sa, už takmer celá a všetko, a jasom začínal byť z celej situácie, z tej intimity a jej dobrovoľnej odovzdanosti, nadržaný. Stála otočená chrbtom k posteli, jasom stál pred jej nahý telom a držal ju za ramená. V momente, kedy sme sa mali začať vášnivo bozkávať a vášnivo sa milovať…

„Bože!“ skríkol som a pustil z jej ramien ruky.

„Čo sa deje?“

Tupo a neprítomne som pozeral za Lauru, ponad jej plece. Akokeby bol na posteli duch – hovorila mi moja Laura, keď sa to všetko dalo do poriadku. Nepovedal som jej to. Že mi na posteli sedí bývalá, húpa nohami ako decko na hojdačke a tvár má bezradne zloženú v dlaniach.

„Nič…Všetko v pohode… zlatko.“

A bola fuč. Fakt som ju tam videl! Na sekundu…Ako živú! Ako vtedy, ešte u mňa v izbe, keď som jej hovoril, že je koniec.

V ten večer ma úplne prešla chuť…

A takto sa u mňa sporadicky zjavovala. Skľúčená, s veľkými červenými očami a rozmazanou riasenkou. Plakala – revala, až som sa bál, že sa suseda bude znova sťažovať. Naposledy, keď sme sa so spolubývajúcim opili, trieskala z druhej strany steny a kričala, že zavolá majiteľovi.

Videl som ju (moju bývalú, nie susedu!), aj keď som bol úplne triezvy. Večer po škole, len tak a hocikedy. Proste tam bola. Zvykol som si. Občas sa mi prihovorila s niečím ako: „Chodím k psychiatrovi a beriem lieky! Iba kvôli tebe, ty hajzel!“ Alebo: „Kvôli tebe nemôžem spať! Mám nočné mory ako si s tou druhou… s tou kurvou!“ a fakt pôsobila úplne vyčerpane. Neľutoval som ju. Všetci sa ničíme. Dobrovoľne, len každý nejak inak.

Raz večer, keď som bol dosť opitý, vtrhol do izby a už už sa šiel hodiť do postele, tam sedela zas. Mala melír z plavých vlasov, typicky zaslzené oči a výrazné kľúčne kosti pod úzkym tielkom. Bola drobná, krehká, pekná.

„Čo tu robíš?“

Bez odpovede.

„Trochu som pil, rád by som sa vyspal…“

Nič. V tom nočnom tichu znelo len úplne slabé vzlykanie a jej sa pri tom rytmicky dvíhal hrudník. Malé prsia.

„Niekoho som spoznala,“ povedala náhle.

„Dobre. Super. Prajem ti to.“

„Bola som dnes uňho. Pozerali sme film. Bolo tam veľa sexuálnych scén.“

Teraz som mlčal ja. Nevedel som, čo jej na takú pičovinu povedať.

„Vyspala som sa s ním.“ Vyslovila to ako strohú informáciu. Ako fakt. Nepovedal som jej nič. Najprv. Mal som v sebe niečo… asi pocity…Nenávidel som ju. Nenávidel som jeho. Bolo mi zle. Chcelo sa mi grcať. Z chľastu a zo všetkého. Z nej! Otvoril som okno, zapálil si cigaretu a začal som revať. Reval som, ako vždy reve ona na mojej posteli. Proste ma to totálne dostalo.

„Mala si s ním orgazmus?“ otočil som sa k nej s cigaretou v ruke. Dymila.

„To nechceš vedieť.“

„Kurva!“

Plakal som. Ako decko. Ako chudák.

„Prečo sa správaš ako kurva?!“ rozkričal som sa na ňu a slzy mi tiekli po celom ksichte.

„Bum! Bum! Bum!“ suseda trieskala do steny. Stará sviňa! A ona, Laura, tá prvá Laura, sa náhle vyparila. Zostal tam len oblak dymu a ja, čo mi slzy tryskali z očí a nevedel som stáť, hovoriť ani dýchať.

„Buďte už zticha!“ zakričala suseda z balkóna do môjho otvoreného okna.

„Prepáčte…“

Ráno to bolo v pohode. Zmyl som si zaschnuté slzy pod očami a kamarátovi spolubývajúcemu povedal, že vidím svoju bývalú, ako mi plače v izbe, a že mi niekedy hovorí čudné veci. Kamarát spolubývajúci mal na všetko jednoduché riešenie. Vytiahol zo skrine domácu hruškovicu od strýka a od oka nalial do dvoch vysokých pohárov, do ktorých sme odklepávali cigarety.

„Neser sa s tým!“ To bolo všetko, čím sa ma pokúsil utešiť. Činy sú vraj viac ako slová. Ja to celkom nechápem, lebo ma baví literatúra, ale keď som do seba prevracal tretiu pálenku, bolo mi dobre a naozaj som nemal najmenšiu chuť sa s tým srať. No a čo! Nech si spí, s kým chce. Ja už ju aj tak nemilujem!

Všetci blázni

S Laurou sme ešte nemali sex. Prvý raz nám to pokašlala prvá Laura a potom sa tomu nejako vyhýbala tá druhá. Robili sme všetko, len toto nie. Bol som z toho hotový. Nadržaný ako pes. Ale nechcel som ju do ničoho tlačiť. Vraj chce ešte trochu času. Potrebuje ma viac spoznať. (Kurva, len to nie!) Ležali sme zasa vedľa seba v posteli a ja som si povedal, že to spoznávanie urýchlim. Bez zbytočných blbých rečí. Chvíľu som ju tam dráždil rukou. Bola vlhká. Vyskočil som na ňu. Šiel som dnu. Veď viete, ako to funguje… Nefungovalo. Dala mi najavo, že ju to bolí, a ja som sa odvalil nabok. Rozplakala sa.

„Neplač. Nemusíme to robiť.“

„Ja to chcem, ale…Prepáč.“

Stále plakala. Úplne sa zosypala a ja som bol v rozpakoch. Toto sa mi ešte so žiadnou ženou nestalo. Ani s bývalou, ktorá so mnou nechcela spať poriadne dlho, ale keď som ju zlomil, šlo to ako po masle. Laura sa mi otočila chrbtom, vzala mi ruku a pritisla si ju na prsia. A zrazu, šeptom, plačom, povedala, že jej šibe. Že je chorá na hlavu. Nešlo o sex. Bolo v tom niečo iné, niečo viac.

Revala celú noc, spali sme dve hodiny a mne sa na druhý deň strašne motala hlava. Po rannej cige som skoro spadol z eskalátora v metre. Ani neviem, ako sa to všetko stalo. Ako sme sa dostali od skvelého vzťahu k tomuto. Ku katastrofe. Povedala, že to začne riešiť kvôli mne. A že ak to nevyjde, rozíde sa so mnou. Aby som bol s niekým normálnym. Reagoval som, že nikoho normálneho nechcem. Chcem ju. Chcem Lauru. Nevedel som prečo. (Asi, že jej pekne voňajú vlasy a že ma hladká po hlave, keď jej ležím na prsiach.)

Šli sme na psychiatriu. Jasné, že jej dali tabletky. Na úzkosti, na depku. Mal som na ne strašnú chuť, bol som z celej veci hotový s nervami, ale nechcela mi ich dať a nechcela si ich dať ani ona. Mne to bolo jedno. Snažil som sa ju povzbudiť. Začala chodiť na kognitívno-behaviorálnu terapiu – nejak tak sa to volalo. Niekedy som ju tam odprevádzal, chodil som pre ňu, pýtal som sa čo a ako. Celkom som sa o ňu staral. A niekedy vtedy mi prvý raz povedala, že ma miluje.

Prechádzali sme sa po Prahe. To mesto sme vôbec nepoznali, ale páčilo sa nám, bolo romantické. Niekde som počul, že sa podobá na Paríž. A tak sme k Prahe aj pristupovali. Bol to náš Paríž. Miloval som pohľad na vodné bicykle na Vltave. Videli sme v nej plávať nutrie, o ktorých si Laura myslela, že sú to bobry, a ja, že vydry. Nejaký chlapík s jointom ich kŕmil uhorkami. Prosili ho malými labkami a vyzerali ako prerastené potkany. Krásne. A nám bolo spolu dobre. Bol som pozorný, poslušný, slušný a zdvorilý. Chodili sme spolu dva či tri mesiace a ja som bol asi naozaj zamilovaný. Ak to nebola láska, tak neviem…

Raz večer som to prehnal s pitím. Laura šla na víkend domov. Bol som sám, trochu zúfalý a trochu vyčerpaný z celej tej našej situácie, z tej jej choroby. Napísal som Laure nejakú peknú správu. Že ju ľúbim, budem s ňou, neopustím ju… a tak ďalej. Laura neodpovedala. Asi spala. Dojebal som to. Zrazu som chcel vidieť bývalú. Jej obraz sediaci v mojej izbe na posteli. Chcel som sa jej spýtať, či s ním ešte potom spala. Ale nebola tam. Bol som fakt úplne sám. Celý večer, noc a ráno. A prehnal som to zrejme viac, ako som to prehnať plánoval. Napísal som bývalej.

„Som bez teba zúfalý. Máš ma ešte rada?“

Neodpovedala. Asi som to adresoval iba tej vidine…

Snívalo sa mi s nimi. S nimi obomi. Laura prvá a Laura druhá. O niečom sa bavili. Bol som akoby strašne ďaleko, utekal som k nim, chcel som Lauru dva zachrániť, aby jej jednotka nevydriapala oči. Nič také sa ale nestalo. Stáli tam niekde v mojom sne a bývalá hovorila terajšej, aký som strašný hajzel, chuj, kretén, debil.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj. To napísal Válek.

Najprv som len pozeral, ako si spolu rozumejú. Mali spoločnú tému. A potom som zasiahol: „S tebou budem chodiť, lebo si rozumnejšia, zrelšia, si už žena, hoci chorá na hlavu,“ ukázal som na druhú Lauru prstom. „A ty budeš moja milenka! Chcel by som sa s tebou znova vyspať. Ako kedysi!“ otočil som sa k prvej. To bol môj sen. Takmer sa tu skončil. Stalo sa už len to, že sa na mňa obe vrhli, a kým ma druhá driapala po tvári, prvá sa ma snažila vykastrovať. Zobudil som sa. Úplne mokrý od svojho potu, studeného ako tesne pred smrťou. Točila sa mi hlava – aj keď som ležal a celý svet som videl v kockovaných obrazcoch. Bolo mi úplne nanič.

Občas mala v noci úzkosti. Mal som pocit, že odkedy viem o jej probléme, má ich čoraz častejšie.

„Nechceš skúsiť tie lieky?“

„Nechcem.“

„Ako chceš.“

Ležali sme vedľa seba. Ani jeden nemohol zaspať. Zdalo sa mi, že pomaly prestáva plakať. Dúfal som v to. Usmiala sa. Bolo to po tom dlhom období zúfalstva niečo neobvyklé.

„Čo?“ spýtal som sa opatrne, aby som ju znovu nerozrušil.

„Nič. Iba som si na niečo spomenula.“

„Na čo?“

„Ako si predo mnou vtedy, keď sme sa zoznámili, kľačal a hovoril, že si ma chceš zobrať.“

„Bol som opitý,“ zasmial som sa.

„Bolo to bláznivé,“ zasmiala sa ona. „Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba.“

Láska moja, láska

Nevadí mi, že si blázon

Chcem byť s tebou, miluj ma

A daj si svoje antidepresíva!

Laura dva sa doňho zamilovala a hovorila mu, že s ním chce zostať navždy. „Hrdina“ Laure dva hovoril to isté, ale či to myslel tak vážne ako ona, sám nevedel. Často rozmýšľal nad Laurou jedna. Stále si predstavoval, ako drží za gule toho chlapa, s ktorým sa vyspala, a reže ich pílkou na drevo. Takou so zúbkami. Aby konečne prestal myslieť na bývalú, na terajšiu, na všetko, opil sa. Bol niekde v meste. Niekde s niekým. Ožratý pod obraz. Zapozeral sa do nejakej baby, ale skôr než sa k nej stihol dovaliť, skôr než jej začal sľubovať hento a tamto, ho z klubu vyhodili sbs-kári. Ogrcal im topánky a dopotácal sa domov. Veľmi si prial, aby na posteli našiel sedieť Lauru. Bolo mu jedno či tú prvú, alebo druhú. No nebola tam ani jedna. Sadol si na zem, zapálil si cigaretu a sledoval, ako stúpa dym. V tom momente ženy nenávidel.